Infekčná mononukleóza je nezávažné ochorenie lymfatického tkaniva, ktoré sa vyskytuje najmä u starších detí a v období dospievania. Prenáša sa blízkym kontaktom, najčastejšie slinami, hlavne medzi dospievajúcimi, vďaka čomu si získalo ľudové označenie – choroba z bozkávania.
Mononukleóza je vírusové ochorenie. Zvyčajne sa prejavuje len ako banálne ochorenie, ktoré nespôsobuje väčšie problémy, či dokonca niekedy môže prebehnúť úplne asymptomaticky. No v ojedinelých prípadoch sa môžu vyskytnúť aj závažné prejavy a komplikácie, ktoré môžu viesť až k život ohrozujúcemu stavu.
Pôvodca infekčnej mononukleózy
Až 80 % ochorení infekčnou mononukleózou má na svedomí Epstein-Barrovej vírus. Ochorenie vzniká pri prvom kontakte s týmto vírusom. Vírus sa vylučuje v tele počas akútnej fázy, ale ešte aj niekoľko mesiacov po nej, a vytvára tak nebezpečenstvo nákazy pre neimúnne osoby. Následne vírus naďalej pretrváva v tele v spiacej forme.
Hoci sa v istých prípadoch, napríklad pri zvýšenej hladine stresu alebo tehotenstve, môže opäť „zobudiť“, mononukleóza už opätovne nevznikne, nakoľko túto chorobu je za život možné prekonať len raz. Aktívny vírus sa však vylučuje močom a slinami, a títo ľudia sa stávajú prenášačmi vírusu.
Prenos nákazy z nositeľa je možný úzkym kontaktom – bozkávaním, krvou, spoločným jedlom alebo sexuálnym stykom (len zriedkavo). Nákaza na väčšiu vzdialenosť nie je možná.
Podľa odhadov má Epstein-Barrovej vírus v tele až 90-95 % dospelých. Väčšina ľudí preto ani nemusí vedieť, že je nositeľom vírusu a môže byť infekčná.
Inkubačná doba mononukleózy je u mladistvých 30 až 50 dní, u detí je podstatne kratšia, len do 10 dní.
Príznaky mononukleózy
Infekčnú mononukleózu všeobecne možno charakterizovať ako horúčkový stav s hnisavou angínou, zdurení krčných lymfatických uzlín, so zväčšenou pečeňou a slezinou a typickými zmenami v krvnom obraze.
Ochorenie začína najskôr v rannom štádiu bez charakteristických príznakon ako je únava, bolesti svalov, potenie, strata chuti do jedla, nevoľnosť, bolesti hlavy a hrdla. Tento stav môže trvať 10 dní. Následne sa začne plne rozvíjať obraz choroby mononukleózy.
Medzi hlavné symptómy patria:
Horúčka, angína, zväčšené lymfatické uzliny a zväčšená pečeň a slezina.
Menej časté príznaky sú:
Bodkovité krvácanie na podnebí, opuch viečok (Bassov príznak) a vzácne sa môže objaviť aj žihľavka.
Príznaky sa nemusia prejaviť všetky. Najmä mladšie deti môžu mať tak mierne symptómy, že ani nespozoruje prebiehajúce ochorenie, prípadne sa u nich prejaví len ako bežné vírusové ochorenie.
Klasický klinický obraz infekčnej mononukleózy sa najčastejšie prejavuje u starších detí, dospievajúcich a mladých dospelých. Chorobný stav môže prebiehať až 3 týždne, pričom u cca 2 % postihnutých sa môže po prekonaní ochorenia vyskytovať chronická únava v trvaní až niekoľko mesiacov.
Liečba mononukleózy
Diagnostika infekčnej mononukleózy je založená na krvných a pečeňových testoch. Nakoľko ide o vírusové ochorenie, špeciálny liek na chorobu neexistuje a liečba je založená najmä na pokojovom režime a tlmení príznakov ochorenia, napríklad teploty a problémov s pečeňou. Dôležitý je taktiež pitný režim a šetriaca pečeňová diéta.
Komplikácie mononukleózy
Vznik komplikácií pri mononukleóze je veľmi zriedkavý, no v prípade ich výskytu môžu postihnúť rôzne orgány. Medzi najčastejšie komplikácie sprevádzajúce priebeh ochorenia patria:
- pokles červených krviniek a krvných doštičiek,
- dráždenie mozgových blán, zápal mozgu, zápal mozgových blán,
- roztrhnutie sleziny,
- zápal srdcového svalu, zápal obličiek, pľúc, poškodenie svalov.
Mononukleóza v dospelosti
Infekčná mononukleóza sa môže vyskytnúť v každom veku, no najviac je rozšírená v populácií vo veku od 15 do 25 rokov. V dospelom veku má za sebou infekciu Epstein-Barrovej vírusom takmer každý dospelý človek (aj keď ochorenie mohlo prebehnúť mierne a nemusí si toho byť postihnutý vedomí), preto výskyt infekčnej mononukleózy medzi osobami staršími ako 40 rokov je len veľmi zriedkavý.
Vo väčšine nekomplikovaných prípadov je prognóza ochorenia priaznivá a ochorenie prebehne bez následkov. Dôležité je však počas liečby dbať na pokojový režim a vyhýbať sa zvýšenej aktivite. Úplný pokojový režim by mal trvať minimálne mesiac, pričom následne ešte ďalšie 3 mesiace po prekonaní ochorenia je vhodné vyhýbať sa náročnej športovej aktivite. Správna diagnostika a primeraná rekonvalescencia sú najdôležitejšími faktormi, ktoré prispievajú k tomu, aby ochorenie prebehlo nekomplikovane a bez následkov.
